Vyhľadávanie
História
História
Heligónka je jedným z najobľúbenejších ľudových nástrojov. O jej pôvode kolujú všelijaké historky a o to kde je jej pravá kolíska sa medzi sebou prú Rakúšania, Nemci a naši západní bratia Česi. My, Slováci sa do toho sporu nemiešame i keď v niektorých historických prameňoch sa našli zmienky o výskyte niečoho ako jednoradová harmonika na Horných Uhrách už z obdobia Jánošíka (?). Vo všeobecnosti sa mnohé dokumenty časom postrácali, konkrétne fakty upadli do zabudnutia, a preto sa vychádza z toho čo zostalo, alebo jednoducho z toho, čo sa momentálne považuje za „pravdivejšiu pravdu“.
V 18. storočí žil vo Francúzku istý páter Amiot. Bol to kňaz, ktorý často cestoval po vtedajšom svete ako misionár. Na sklonku storočia sa pri svojich cestách dostal až do Číny. V minulosti boli často kňazi tými, ktorí mali vždy bližšie k duchovnu a ku kultúre než obyčajní ľudia. Páter Amiot nebol výnimkou a pri spoznávaní Číny narazil na vzduchový hudobný nástroj zvaný „šeng“. Zrejme sa na tom hrávalo ako na dnešnej ústnej harmonike, no niektoré zdroje uvádzajú, že to už vtedy bolo čosi pripomínajúce mechovú harmoniku. (a možno existujú dve varianty šengov?)
Šeng nášho pátra veľmi fascinoval. Či po návrate domov bol práve pán Amiot prvým autorom a praotcom ústnej harmoniky v Európe to sa už nevie, dosť na tom, že zhruba v tom období sa začali vyrábať predchodcovia prvých ústnych harmoník, ľudove zvaných „orgánky“. A prečo ich volajú orgánkami? Pravdepodobne preto, lebo zvuk fúkacej harmoniky svojím charakterom ľuďom veľmi pripomínal hlas orgánov, či harmónií. Fúkacia harmonika bola pre nich teda maličkých orgánom – orgánkom schovaným v ruke. Orgánky začali tak byť pre radových ľudí ďaleko dostupnejšie a z rôznych dôvodov aj praktickejšie.
Do orgánok – ústnej harmoniky však treba fúkať. Človek ako vynaliezavý tvor to rýchle vyriešil. Urobil akúsi „orgánkovú“ búdku spriahnutú s mechom a takto si uvoľnil pľúca, trebárs i na spev. Reguláciu vzduchu k jednotlivým hracím perkám urobil prostredníctvom klapok spriahnutých s klávesmi, čím vznikali prvé tastatúry (klaviatúry). Sprvu boli mechy na nožný pohon, no neskôr búdku rozdelili na dve časti, medzi ktoré vsadili mech a prvá harmonika bola na svete. Na tomto princípe istý pán Buschmann v roku 1812 skonštruoval hudobný nástroj, ktorý nazval „handäolina“. Rozumu sa však najskôr chytil pán Cyril Demain z Viedne. Bol to orgánový a klavírny majster, ktorý si ako prvý nechal 23. mája 1829 patentovať výrobu nástroja zvaného „accordion“. Niektoré zdroje uvádzajú, že to bol patent na heligónku. (škoda že v jánošíkovských časoch na Slovensku nik nemyslel na autorské práva :-) )
Osobne si myslím, že o výrobe „heligónky“ v pravom slova zmysle už v roku 1829 sa dá silne diskutovať. Na vtedajší accordion sa síce hralo pomocou niekoľkých gombíkov, ale pod každým z nich bol celý durový akord. Heligónka sa preto volá heligónkou, že má heligónové basy a tie sa predsa do harmoník začali montovať až niekedy v rokoch 1910 - 1920 v Čechách, teda o takmer 100 rokov neskôr. Dovtedy sa pojem „heligónka“ v súvislosti s harmonikou nepoužíval (!)...
Už či to bolo tak, alebo onak v polovici 19. storočia sa rapídne zvýšil dopyt po harmonikách až tak, že sa začalo s továrenskou výrobou. Tá sa rozšírila aj do Nemecka a ešte v 2. polovici 19. storočia i do Čiech. Na prelome 19. – 20. storočia harmoniku už poznáme zhruba v dnešnej podobe. Stalo sa to presne v období masového nástupu českých výrobcov, čo si osobne nemyslím, že by to bola iba zhoda náhod...
Rozdelenie harmoník
Harmoniky vyskytujúce sa v stredoeurópskom regióne môžeme laicky rozdeliť na 4 skupiny:
▪ klávesovky
▪ chromatiky
▪ bajany
▪ diatonické harmoniky
Diatonické harmoniky sa delia na:
▪ diatonické
▪ heligónky
Klávesovky
Klávesovky sú vlastne klasické klávesové harmoniky, alebo inač voláne akordeóny. Keby sme chceli byť presní, tak pojem „harmonika“ bol pôvodne priradený k iným typom hudobných nástrojov (diatonickým), no udomácnil sa natoľko, že ľudovo za harmoniku považujeme všetko to čo má hráč zavesené na sebe a hraje to prostredníctvom mechov :-) .
Klávesovky poznáme podľa toho, že po pravej ruke majú klávesy podobné ako má napr. klavír a po ľavej ruke (na basovej strane) majú „kopu“ malých – drobných okrúhlych gombíkov. Najbežnejší počet basových gombíkov s ktorými sa môžeme stretnúť je podľa typu harmoniky od 60 do 120 ks. Pri stisnutí ktoréhokoľvek klávesu zneje rovnaký tón aj pri rozťahovaní, aj pri stláčaní mecha harmoniky. Sú veľmi rozšírené pre svoju zhodu tastatúry (klávesnice) s inými nástrojmi ako napr. orgán, piano, klavír. Po hudobnej stránke sú však klávesovky relatívne nedokonalé.
Chromatiky
Chromatiky sú v konštrukcii podobné klávesovkám, avšak namiesto klávesov na pravej strane majú okrúhle gombíky. Je ich tam „veľké množstvo“ – spravidla v 3 alebo 5 zvislých radoch. Basová strana je rovnaká ako u klávesoviek. Zvuk tónov gombíkov u tejto harmoniky je takisto rovnaký pri stláčaní alebo rozťahovaní mecha ako pri klávesovke. U nás v strednej Európe nie sú zatiaľ príliš rozšírené (i keď tento stav sa mení), ale z hudobného hľadiska je chromatika dokonalosť sama o sebe takmer neporovnateľná s klávesovkou.
Bajany
Bajany sú špecifickými modelmi chromatických harmoník. Sú aj vzhľadovo identické s chromatikami, majú len opačne usporiadanú melodickú časť na basovej strane. Inač povedané majú konvertor, ktorým sa basy dajú „obrátiť“ tak, že najtenšie tóny sú hore a hrubé dole. Hudobní odborníci ich považujú za najvyššiu úroveň nástrojov s gombíkovým diskantom.
V našom (neodbornom) laickom ponímaní však za bajany považujeme úplne niečo iné. Ľudovo voláme tak všetky „ruské“ harmoniky, resp. harmoniky so špecifickým rozložením tónov pochádzajúce z regiónu na východ od našich hraníc. Príklad takejto harmoniky je na obrázku. Je to akási „zvláštna“ kombinácia chromatiky s usporiadaním tónov pripomínajúcim snáď klávesovku. Nevie na tom však hrať (na prvý pokus) ani náš klávesák, chromatikár a ani heligonkár. V našich zemepisných šírkach sa však vyskytujú minimálne, ich domovinou je Rusko, resp. územia štátov bývalého Sovietskeho zväzu. O týchto harmonikách som sa zmienil iba preto, aby sme boli informovaní, že i také niečo môžeme u nás síce zriedkavejšie, ale predsa len stretnúť.
Diatonické harmoniky
Diatonické harmoniky sú už na prvý pohľad odlišné od tých predchádzajúcich. Po ľavej ruke (na basovej strane) majú len „zopár“ okrúhlych basových gombíkov, ktoré sú troška väčšie oproti tým, aké majú klávesovky alebo chromatiky. Basových gombíkov je štandardne 8, resp. 12 ks – podľa prevedenia nástroja. Na pravej strane majú gombíky, ktoré sú usporiadané v 2, alebo 3 zvislých radoch. (Pre informáciu: ak je to napr. 2 radová harmonika tak má tých gombíkov na pravej strane 21 ks). Sú aj modely s viacerými radami ako 3, ale tie sú u nás skôr raritou. Najdôležitejším znakom diatonickej harmoniky je to, že pri držaní hracieho gombíka ten vydáva iný tón pri rozťahovaní mecha a iný pri stláčaní!
Heligónky
Heligónky sú v podstate diatonickými harmonikami a i spôsob hry na nich je identický. Rozdiel však je len v tom, že na ľavej (basovej) strane majú vmontované tzv. heligónové basy, ktoré dávajú heligónkam charakteristický hlas. Zvuk heligónových basov je hlbší a výraznejší čím pripomína zvuk trúbky – heligónky. Práve od nej tieto harmoniky, resp. od podobného charakteru hlasu basov dostali názov heligónky. Pri zbežnom pohľade na diatonickú harmoniku sa teda nedá hneď určiť, či je to heligónka alebo nie. Musí sa to len počuť, no zvuk heligónových basov je nezameniteľný.
Ako vyplýva z predchádzajúceho textu nie každá gombíková harmonika je zároveň heligónkou i napriek tomu, že má diatonické tóny. Tak ako som uviedol vyššie, heligónové basy začali výrobcovia montovať do svojich harmoník až niekedy začiatkom 20. storočia. Bolo to práve v Čechách a odtiaľ sa rozšírili do okolitého sveta. No tiež nie je hneď zárukou, že každá stará drevená harmonika má automaticky heligónové basy. Naopak, aj nie každá „plastová“ (rozumej: drevená, zdobená farebnou perleťou) je len „obyčajnou“ diatonickou harmonikou. Kľudne môže mať v sebe heligónové basy. Tak u drevených ako aj u týchto všetko záviselo od konkrétneho modelu alebo výrobcu. Avšak v starých drevených českých (diatonických) harmonikách vyrobených zhruba po 20. roku minulého storočia sú takmer bez výnimky vo všetkých založené heligónové basy.
Na tomto mieste chcem dôrazne podotknúť a upozorniť, že práve chromatiky a bajany sú často krát neznalými ľuďmi nesprávne označované za heligónky s čím treba v určitých situáciách rátať(!) Nemilého prekvapenia sa môžete dočkať, ak napr. pocestujete niekde za inzerátom „Predám heligónku...“ a na tvári miesta vám predávajúci ukáže akési „čudo“ s hrbou gombíkov, čo je podľa neho heligónka :-) . O čosi menšou tragédiou v podobných prípadoch je, keď vám aspoň ponúknu obyčajnú diatonickú harmoniku, o ktorej sa tiež z nevedomosti zmieňujú ako o heligónke...
V ďalších textoch sa budeme už venovať len originálnej tradičnej (diatonickej) harmonike – heligónke.
